"Členovia expedície:"
Vedúci výpravy Juraj Ulrich a reportér STV Ľubo Schwarzbacher.
Expedícia do stredu zeme - Island
Cesta do stredu zeme
1.časť
Ľudia sú tvory zvedavé a to ich núti učiť sa ale aj spoznávať nové veci. Jedným zo spôsobov rozširovania poznania je cestovanie a skúmane iných krajov a ich zvykov. Náš expedičný team sa vydal na svojom Nissane Navara s podobným úmyslom na ostrov ohňa a ľadu – Island.
6.- 7. júl 2007
Bratislava – Hanstholm (DK)
Keďže sme sa rozhodli absolvovať expedíciu na vlastnom aute musíme sa na ostrov Island prepraviť trajektom. Aj keď spojenie so starým kontinentom poskytuje len jedna spoločnosť, aj tak sme mali na výber dve možnosti. Priama linka s nórskeho Bergenu, alebo trasa s prestávkou na Faerských ostrovoch, ktorej štart začína v Dánskom Hanstholme. Rozhodli sme sa pre druhý variant, pretože sme dúfali, že aj malé a slabo osídlené Faery budú predsa niečím zaujímavé. Štartujeme teda v piatok ráno z Bratislavy, aby sme sa mohli v sobotu poobede nalodiť. Volíme cestu cez Rakúsko, máme pocit, že po diaľnici sa nám pôjde lepšie. Cesta nám ubieha bez problémov a podľa plánu. Prvýkrát kempujeme kúsok za Hamburgom, a na sobotné doobedie si plánujeme len prechod Dánskom. Vo viacerých cestopisoch, ktoré začínajú podobne ako tento náš sme čítali o veľkých dopravných zápchach práve na Dánskych diaľniciach. Ale kto ich na vlastnej koži nezažil aj tak neuverí a po pár kilometroch jazdy a niekoľkých hodinách státia v kolóne už to vieme aj my. Týmto tempom trajekt určite nestihneme. Rozhodujeme sa využiť najbližší exit a križujeme Dánsko po lokálnych cestách cez malebné severské dedinky. Nakoniec sa naša jazda začína podobať na malú rally, ale vďaka nej sme v prístave včas. Zaraďujeme sa do radu podobných zvedavcov z celej Európy a čakáme na vybavenie rôznych formalít. Čas si ako všetci offroaďáci krátime porovnávaním rôznych úrovní úprav áut všetkých značiek a zoznamovaním sa s ich majiteľmi. Podvečer sú už však naše autá zaparkovanej na spodných podlažiach lode a my sa v lodnej kaviarni vydávame na pre nás zatiaľ nepoznanú cestu.
7. – 9. júl 2007
Hanstholm (DK) – Torshavn (FO)
Tieto dni trávime na lodi Norrona. Väčšine cestujúcich sa Kinedryll stáva na tieto dni spoločníkom. Plavba v severských vodách Atlantiku je niečo iné ako výlet na Jadrane. Na palube sa nám zlé počasie predstavuje v plnej paráde a asi nám chce dať najavo čo nás pri našej expedícii všetko čaká. Po dvoch nociach strávených v lodnej kajute sa ocitáme v prístave Tórshavn na Faerských ostrovoch. Vyloďujeme sa a hneď vyrážame spoznávať tieto malebné končiny sveta. To však ešte nevieme, že takmer celé ostrovy sa dajú pozrieť za niekoľko hodín a my tu budeme trčať takmer tri dni.
9. – 11. júl 2007
Torshavn (FO) – Torshavn (FO)
Ostrovy vytvorené vulkanickou činnosťou sa síce dajú nazvať krásnymi, ale svojou veľkosťou začínajú po krátkej chvíli nudiť. Už sme prešli všetky zaujímavé kostolíky aj zvláštne vodopády, odporúčané rôznymi turistickými príručkami a do odchodu trajektu nám ešte stále zostáva dosť času. Zabávame sa aspoň zisťovaním faktov o živote na Fayerských ostrovoch. Dozvedáme sa napríklad, že obec s najmenším počtom obyvateľov sa nachádza na jednom z najmenších ostrovov a na celom ostrove žijú len dva ľudia. Vyzvedáme od miestnych rybárov ako to je s ich sviatkom lovu veľrýb, za ktorý ich odsudzuje väčšina ochranárov. Niekoľkokrát do roka sa totiž celé davy Fayerčanov vydajú na loďkách a lodiach loviť stovky veľrýb. Mäso z nich si potom delia celé dediny a počty zabitých zvierat sa v dobrých sezónach šplhajú do nepredstaviteľných čísiel. Domáci nám však vysvetľujú, že v okolí ostrovov je približne 700 tisích veľrýb a tá tisícka ročne, ktorú oni zabijú nijako nemôže ohroziť ich existenciu. Na Faeroch je teda celkom nuda a vyše tristo dní do roka tu prší, ale keďže spoločnosť ktorej loď Noronna patrí je Fayerská, niet sa čo čudovať, že si do vlastnej krajiny aspoň takto trochu nedobrovoľne privážajú turistov. Konečne sa v stredu večer naloďujeme, aby sme sa ráno zobudili už na Islande
11. – 12. júl 2007
Torshavn (FO) – Seydisfordur (IS)
Cesta loďou sa nijak nelíšila od tej predošlej. Na palubu sa pre silný vietor nedalo ísť a kývanie lode zvládajú len silné žalúdky. Ráno sa zobúdzame do celkom príjemného počasia a za oknami kajuty už je vidieť cieľ našej plavby – Island. Čaká nás prvý ťažký oriešok. Prejsť colnicou. Island má veľmi tvrdé pravidlá pri dovoze čohokoľvek do krajiny a miestny úradníci ich aj poctivo kontrolujú. Vylodenie áut z trajektu tak trvá niekoľko hodín. Do krajiny sa legálne dá priviezť 3kg jedla na osobu a 200 cigariet. Colníci sú naozaj schopný nechať vyložiť celé auto a jedlo odvážiť na digitálnej váhe. Medzi jedlo sa počíta aj pol fľaša minerálky, či otvorená čokoláda. Samozrejme, že z 3 kg stravy sa na expedíciu nechodí a tak sme to riskli. Čo ak práve my budeme tí šťastlivci, ktorých neotvoria. Neboli sme. Kontrola nášho auta trvá dve hodiny a na váhe sa objavuje cifra 50 kg. Ani sme sami neverili koľko toho naozaj máme. Nasleduje úradný proces spisovania zhabaných vecí, vyrubenia pokuty a môžeme ísť. O niekoľko desiatok kíl ľahší a o niekoľko desiatok tisíc islandských korún chudobnejší. To máme za to, že slepo veríme všetkému čo sa v rôznych sprievodcoch píše. Tvrdenia o obrovskej drahote na Islande síce sú sčasti pravdivé, ale v bežných supermarketoch sa dá nakúpiť podobne ako v iných krajinách Európy. Ak by sme toto vedeli, tak si zásoby nakúpime až tu a ešte ušetríme. No možno nabudúce.
12. – 13. júl 2007
Seydisfordur – Asbyrgi
Hneď po vylodení ako každý správny turista smerujeme do prvej informačnej kancelárie. Náš dôvod návštevy je však iný. Po ceste sa k nám dostala informácia, že práve v tejto kancelárii sú zamestnaný Slováci. A to predsa musíme vidieť. Musia nám vysvetliť ako sa Slovák dostane k takej práci keď má turistom vysvetľovať informácie o inej krajine. Našej návšteve sa tešia, a hodnú chvíľu spolu diskutujeme. Vysvetľujú nám čo ich sem zavialo, a dávajú nám posledné rady pred cestou. Vydávame sa tak spoznať najmohutnejší európsky vodopád Detifoss. Je úžasný, ale už teraz tušíme, že naše nadšenie z vodopádov bude pri ich množstve ktoré ešte uvidíme postupne klesať. Smer našej ďalšej cesty je jasný, pokiaľ by sme však chceli cestovať po takmer jedinej spevnenej ceste po pobreží. My sme však prišli skúmať vnútrozemie a tak pri prvej možnosti zobrať to krížom, otvárame bránku, akou je zatvorená takmer každá nespevnená cesta pretínajúca súkromné pozemky a vydávame sa na našu cestu do stredu Zeme. Nádherná okolitá príroda všade pripomína svoj sopečný pôvod. Ako sa na Island patrí celý čas prší. Keďže je obdobie polárneho dňa a celý čas nezažijeme tmu, prvý islandský bivak staviame až okolo polnoci, keď si niekto z nás uvedomil, že už je naozaj čas ísť spať. Spíme v malebnom zákutí machom obrastených lávových kameňov a k rozprávkovej atmosfére chýbajú už len škriatkovia vyliezajúci zo zeme.
13. – 14. júl 2007
Asbyrgi – Blondous
Dostávame sa na severnú časť ostrova, pretože náš plán sme trochu upravili. V mestečku Blonduos sa konajú preteky formula offroad. A takúto islandskú špecialitu, ktorá sa koná len trikrát za rok si nemôžme nechať ujsť. Plánovaný výlet loďou a pozorovanie veľrýb sme zrušili na radu miestnych, ktorý nám tvrdia že v tomto počasí by to bolo len mrhanie časom a peniazmi. Ale keďže sa tadeto budeme vracať na konci expedície, ešte nič nie je stratené. Do dnešného cieľa ideme sami. Chceme totiž ešte navštíviť ďalších Slovákov, ktorí tu v rámci dobrovoľníckych prác pomáhajú zo zalesňovaním ostrova. Ďalšie autá našej výpravy zatiaľ tiahnu po hlavnej ceste nájsť miesto konania pretekov a zriadiť ďalší bivak. Študentov s túžbou pomáhať nachádzame v meste Dalvík. Vysvetľujú nám, ako málo stromov je na ostrove (1 percento plochy) a tešia sa z užitočnosti svojej práce. Po krátkej návšteve je treba odísť a my volíme inú cestu ako zvyšok áut. Chceme to skúsiť cez severné pobrežie a jeho fjordy. Cesta je nádherná, miestami pripomínajúca karakoram highway. Úzke cesty zarezané v kolmých stenách sa striedajú z uzučkými tunelmi postavenými len na jedno auto. Najdlhší ma takmer tri km a v ňom niekoľko rozšírení, kde sa dá s protiidúcim autom obísť. Vo fjorde Skaga nás zaujme malý ostrovček, ktorý je za odlivu spojený s pevninou cestičkou vytvorenou z naplaveného kamenia Samozrejme, že skúšame či sa dá na neho dostať autom. Nedá, a preto sme v polke cesty sami, zapadnutí a na najbližšiu hodinku – dve máme čo robiť. Ešte pred prílivom sa dostávame zo šlamastiky, aby sme po pár kilometroch na rozostavanej ceste dostali defekt. Náš prvý islandský, a dúfame, že aj posledný. Fúka, prší a my v hmle pri výmene kolesa uvažujeme, čie sme sa naozaj rozhodli pre tú správnu cestu. V noci však nachádzame zvyšok našej výpravy a vo veľkom vetre staviame stany a kempujeme.
14. – 15. júl 2007
Blondous – Dalfoss
Ráno zisťujeme, že kemp v starom lome bolo to najsprávnejšie miesto. Práve tu sa totiž čoskoro začnú preteky formula offroad. Tento islandský šport sa nedá vidieť nikde inde na svete. Brutálne upravené autá s obrovskými výkonmi sa pokúšajú zdolávať kolmé sopečné steny. Pri sledovaní športu sa zdá, že vyhráva ten, kto sa najviackrát prevráti, ale hlavný organizátor nám všetko vysvetľuje. Už vieme systém hodnotenia, históriu pretekov a oddávame sa sledovaniu burácajúcich motorov. Keďže už chápeme predpisy vieme aj laicky posúdiť komu sa ako darí. Najlepšieho spoznáme hneď. Je ním Gunar Gunnarson a po pretekoch už sedíme u neho v karavane a necháme si všetko vysvetliť. Jeho auto má sériovo 750 koní a v extréme s pridaným nitrom až 1100 koní. Váha je len okolo 1200 kg a preto sa auto s takou ľahkosťou šplhá do kolmých kopcov. Večer vyrážame smerom k vodopádu Dalfos, kde by sme chceli mať náš ďalší bivak. Už už by sme postavili stany na peknom mieste pod vodopádom, keby nám miestny rybár nevysvetlil, že práve na tomto mieste to nie je možné a odporučil nám iné. Aj keď sme najprv neboli spokojní s tým, že nás niekto vyhadzuje, neskôr sme mu chceli poďakovaľ. Poslal nás na nádhernú čistinku medzi stromami, ktorá vyzerala skôr ako u nás na Slovensku a nie v ľadovej krajine.
15. – 16. júl 2007
Dalfoss – pod ladovcom Eirísjokull
Ráno rýchlo pozeráme jeden z množstva vodopádov, tentoraz Dalfoss a vydávame sa na zatiaľ najnáročnejšiu cestu cez lávové pole. Domáci túto cestu nazývajú bumpy road a tvrdia, že ak ju raz absolvuješ už druhýkrát tade určite nepôjdeš. My sme sem ale prišli práve za tým aby sme prelozili podobné miesta. Naša priemerná rýchlosť je približne 5 km za hodinu a pomaličky devastujeme všetko, čo sme na autách podcenili. Po úmornej síce dĺžkovo krátkej ale časovo náročnej ceste sa ocitáme pri opustenej chate. Teda iba zdanlivo opustenej. Je to chata pre pocestných, kde sa vedia umyť, najesť a prípadne prespať. Využívame ju aj my a aj keď spíme vedľa nej v bezpečí vlastných stanov, malá kuchynka v závetrí sa na Islande vždy zíde. Z ľadovca ktorý sa pýši nad nami v noci zatiahne trochu viac studeného vzduchu ako sme čakali a na rad prichádza naše nezávislé kúrenie nainštalované v strešnom stane. Konečne ho vyskúšame v reále. Ráno sa okrem nás prebúdzajú všetci premrznutí.
16. – 17. júl 2006
Eirísjokull – Langavatn
Po pár ďalších hodinách jazdy, či skôr bojovaní s kameňmi sme na spevnenej ceste. Nie na asfalte, lebo ten sa tu veľmi nenosí, ale uvalcovaný štrk je tiež dobrý. Po nej sa dostávame k najväčšiemu teplému prameňu na svete Deildartunguhver. Ohrievame sa všadeprítomnou parou. Prameň chrlí 97 stupňovú vodu v množstve 180 litrov za sekundu. Jeho sila dokáže zásobovať energiou dve mestá vzdialené 30 a 60 kilometrov. Opäť opúšťame spevnenú cestu a vydávame sa na ďalší prechod sopečným pohorím. Podľa GPS však cesta prejazdná nie je a domáci tvrdia, že prejazdná býva každý rok ináč, podľa množstva zrážok, ale jej momentálny stav nepoznajú. Riskneme to, veď v najhoršom prípade sa budeme musieť celý deň vracať. V prvej tretine cesty pri brehoch jazera Langavatn však rozhodujeme, že prekvapenie si necháme až na zajtra a rozkladáme ďalší tábor.
17. – 18. júl 2006
Langavatn – Olafsvik
Ranné zobudenie nám pripomína dovolenku v Tunise. Aj na Island prišli extrémne teploty a už od rána svieti slnko a teplota sa vyšplhala na rekordných 20 stupňov. To nás nutká skočiť do jazera na ktorého brehu bivakujeme, a niektorí z nás to aj naozaj robia. Voda je síce studená, ale je možné že takúto príležitosť nám už Island nedá. Najťažšia cesta výpravy je pravdepodobne pred nami. V GPS nezaznačená, domácimi málo poznaná, ale ako sa po čase ukáže prejazdná. Bojujeme s obrovskými skalami, prudkými stúpaniami a kolmými zrázmi, aby sme sa čo najviac priblížili k sopke Snaefells. Práve na ňu by sme totiž už zajtra chceli vystúpiť. Je to totiž tá sopka, v ktorej útrobách sa má nachádzať diera do stredu zeme podľa románu Julesa Vernea. A to sme si prišli až sem overiť. Večer si pripravujeme všetky teplé a nepremokavé veci, ktoré budeme pri výstupe potrebovať. Spať ideme plný očakávaní toho, čo zajtra na Sanefellsjokule objavíme.
Tu naša prvá časť rozprávania končí. Či sa na vrchol sopky dostaneme a či nájdeme aj spomínanú cestu do stredu zeme ešte ani sami nevieme. Už teraz však vieme, že aj keby nás na Snaefellse neprekvapilo nič, tak expedícia vnútrozemím toto ostrova je naozaj nádherná. Toľko zaujímavých a bizarných prírodných úkazov a anomálií sa dá vidieť asi naozaj len tu.
Juraj Ulrich
Geoff Anderson & Graninge na Expedícii Island 2007 na jednotku
"O expedícii napísali:"
- www.auto.sk
- sport.aktuality.sk
- auto.server.sk
CESTA DO STREDU ZEME – ISLAND 2007 (zdroj: Dana Ulrichová, Redakcia 4x4 Style)
O tom že Geoff Anderson a Švédska obuv Graninge patria medzi oblečenie a obuv do extrémov svedčí narastajúci záujem zo strany svetobežníkov a dobrodruhov. ISLAND 2007 expedícia do nehostinnej krajiny s náročnými klimatickými podmienkami. Posádka sa o tom presvedčila, keď na niekoľko hodín zapadla so svojim expedične upraveným Nissanom. Napriek kvalitnému oblečeniu určenému na extrémne severské podmienky, stále bojujú ešte aj so zimou a dažďom. Celodenný boj s nástrahami prírody by mohol vykúpiť kvalitný nočný odpočinok, avšak na Islande je teraz polárny deň, takže človek nezvyknutý na spánok pri svetle si veľmi neoddýchne. Je to však len začiatok tejto dobrodružnej expedície...
